Nové trendy v spracovaní slovenských dejín medzivojnového obdobia v rokoch 1995 – 1999

Alena BARTLOVÁ

Ku najdôležitejším bodom programov na predchádzajúcich zjazdoch Slovenskej historickej spoločnosti patrilo hodnotenie slovenskej historickej tvorby za posledné obdobie. Vo svojom príspevku chcem nadviazať na túto tradíciu. Budem sa venovať niektorým aspektom a trendom v slovenskej historiografii, ktorá priniesla poznatky o medzivojnovom období. Opieram sa o historickú tvorbu, ktorú sumarizovala vo svojej práci Slovenská historiografia 1995 –1999 A. Sedliaková, pričom spomeniem aj niektoré práce z posledných dvoch rokov. Nekladiem si za cieľ vymenovať všetky práce, ktoré sa viažu k medzivojnovému obdobiu. Súčasne by som rada tiež pripomenula niektoré špecifické problémy, ktoré brzdia prácu bádateľov spomínanej etapy slovenských dejín.

Hneď úvodom je potrebné zdôrazniť, že sa v posledných rokoch rozšíril chronologický rámec prác. Miesto predchádzajúcich monografií a štúdií, ktoré sledovali určitý problém (napr. vývoj niektorého z ekonomických odvetví) iba v priebehu dvoch či piatych rokov (napr. iba v etape niektorej hospodárskej krízy), venovali autori v predchádzajúcej päťročnej etape pozornosť zväčša rozsiahlejšiemu obdobiu. Možno tiež konštatovať, že sa bádatelia medzivojnového Československa neuzatvárali iba do rámca tohoto dvadsaťročia, ale posunuli svoj výskum napr. naspäť do posledných rokov uhorského štátu, prípadne prekročili chronologickú hranicu medzivojnovej ČSR smerom do obdobia druhej svetovej vojny.

Medzi najdôležitejšie skutočnosti slovenskej histórie 2O. storočia patrí fakt, že sa Slovensko postupne emancipovalo z dvoch viacnárodných štátov (z Rakúsko – Uhorska a z ČSR) a jeho obyvatelia si napokon v roku 1993 vytvorili samostatný štát. Väčšina dôležitých archiválií, ktoré musia nevyhnutne poznať a analyzovať bádatelia 20. storočia slovenských dejín sa nachádza v zahraničí, čiže na pôde dnešného Maďarska, Rakúska a Českej republiky. Ide zväčša o archiválie, ktoré vznikli činnosťou dobových (vtedajších) centrálnych celoštátnych inštitúcií, napr. hlavy štátu, ministrov a celých ministerstiev, centrálnych štátnych bánk, sú to tiež písomnosti zo zasadaní parlamentu a jeho výborov, hospodárskych a kultúrno – osvetových i umeleckých záujmových združení. Nezriedka sú v zahraničných archívoch uložené aj pozostalosti významných slovenských osobností, ktoré tou či onou formou vstupovali do celospoločenského života a usmerňovali beh dejín. Historici žiadnej inej zo susedných krajín nemusia študovať v takej miere prioritné a pre vedeckú tvorbu nevyhnutné archiválie mimo územia svojho štátu.

Niet pochýb o tom, že štúdium v zahraničí je nielen náročnejšie na čas, ale vyžaduje si aj omnoho väčšie finančné prostriedky, ktoré v súčasnosti nemá žiadna vedecká inštitúcia u nás v potrebnom množstve. Každým rokom rastúce problémy so získavaním finančného zabezpečenia na výskum a v zahraničí celkom bežných technických pomôcok (napr. na xeroxovanie archiválií) sa stáva pre slovenských historikov brzdou nielen samotného vedeckého bádania, ale aj obmedzujúcim faktorom možností realizácie jeho výsledkov.

Problémy späté so štúdiom mimoriadne dôležitých archiválií v zahraničí inšpirovali zrejme viaceré autorské kolektívy (ale aj redakcie periodík ako Historický časopis, Studia historica Nitriensia) k tomu, aby publikovali pramenné edície (resp. jednotlivé dôležité dokumenty) významných archiválií ku slovenským dejinám a vytvorili tým dôležitú "štartovaciu" bázu pre ďalší základný výskum. Napokon svojou aktivitou pomáhajú likvidovať jeden z latentných a pretrvávajúcich "dlhov" slovenskej historiografie. Ďalším – ale vonkoncom nie zanedbateľným - dôvodom k tomuto edičnému kroku bola tiež zrejmá snaha dať do rúk najširšej verejnosti zásadné dokumenty slovenských dejín a podnietiť tým rast národného sebavedomia a historického vedomia slovenského národa. Spomínanému cieľu majú slúžiť aj iné aktivity slovenských historikov z posledného obdobia. Spomeniem ich v ďalších častiach svojho príspevku.

Dôležitou skupinou otázok, ktorá pútala pozornosť historikov aj v posledných rokoch je problematika vymedzenia pojmu slovenských dejín . Je aktuálna práve v súvislosti so sledovaním emancipačného procesu slovenského národa v 20. storočí, s problémami existencie dvoch viacnárodných štátov v ktorých Slováci spolužili s inými národmi. V porovnaní s históriou iných národov nemôže v prípade slovenských dejín ísť ani o dejiny štátu ani o vývoj obyvateľov žijúcich na presne ohraničenom území, pretože kompletné hraničné kontúry dnešného Slovenska boli v podstate stanovené až v roku 1927, v súvislosti s reorganizáciou správnych inštitúcií a územných celkov na pôde medzivojnovej ČSR. Na rozdiel od predchádzajúcich prác, ktoré sa venovali tomuto problému, monografie, zborníky a štúdie z posledných rokov nevytrhávali násilne vývoj slovenského národa z kontextu uhorských či československých dejín, ani nekládli mimoriadny dôraz iba na tie spoločenské vrstvy, politické prúdy či udalosti, ktoré zohrávali významnú úlohu v národno - emancipačonom procese Slovákov. Vnímali historický vývoj slovenského národa na pôde oboch viacnárodných štátnych celkov (alebo menších konkrétnych regiónov) skôr v kontexte spolužitia s inými národmi, v rámci ich vzájomných vzťahov, resp. posudzovali podiel Slovákov na prosperite a modernizácii (i regrese) oboch viacnárodných krajín. V tejto súvislosti sa tiež objavili postrehy (a to nie iba slovenských, ale i zahraničných vedcov) o príčinách , ktoré viedli k zániku monarchie alebo ČSR a súčasne k vytvoreniu následného štátu.

V slovenskej historiografii posledných rokov sa výrazne prejavil nárast vedeckých pracovísk (najmä katedier na novovzniklých fakultách). Táto skutočnosť nie je samozrejme prínosom iba pre historiografiu medzivojnového obdobia. Výskum historickej problematiky (na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí) sa už nekoncentruje iba v Bratislave. Svedčí o tom viacero interesantných vedeckých stretnutí, ktoré zorganizovali (alebo sa do takýchto akcií výrazne zapojili) práve mimobratislavské výskumné pracoviská, vysoké školy, múzeá a archívy. Dôkazom ich činnosti a priebojnosti sú mimo iného aj mnohé regionálne monografie o dejinách miest a obcí na Slovensku, v ktorých na malej publikačnej ploche dokázali sumarizovať vývojový prierez dejinami väčších aj malých, a na prvý napohľad "nezaujímavýchô lokalít , pričom do tejto editorskej práce zapojili práve tak miestnych činiteľov štátnej správy, ako fotoamatérov, učiteľov, význačných športovcov a pod. Hodnotnú úroveň majú tiež zborníky z vedeckých podujatí, ktoré sa konali mimo hlavného mesta SR. Dobrým signálom pre budúcnosť historickej vedy je fakt, že organizátormi mimobratislavských konferencií, editormi zborníkov a autormi regionálnych monografií, či príspevkov v spomínaných zborníkoch, sú zväčša reprezentanti strednej aj najmladšej vedeckej generácie. Výsledky ich činnosti nasvedčujú tomu, že na Slovensku vyrastá schopná "záloha" historického bádania, ktorá sa už dokázala presadiť a nájsť si osobitné cesty aj v súčasných zložitých ekonomických podmienkach. Ich iniciatívna činnosť preklenula neraz hranice Slovenska a pritiahla ku spolupráci aj vedeckých pracovníkov zo zahraničia.

Kladne treba hodnotiť aj skutočnosť, že rozdelenie bývalého spoločného československého štátu a vznik samostatnej Slovenskej a Českej republiky nespretŕhalo predchádzajúce dobré kontakty s českými vedeckými historickými pracoviskami. O spolupráci môžeme hovoriť nielen medzi Bratislavou a Prahou, ale pravidelne sa vedci z oboch republík stretávajú na niekoľkodňových konferenciách v Liberci, Olomouci, Uherskom Hradišti a na ďalších podujatiach. Tieto stretnutia majú už svoju tradíciu, získali si stabilný okruh "priaznivcov", ktorí sa na nich pravidelne zúčastňujú rok čo rok (a neraz iba z vlastných finančných prostriedkov). Referáty a diskusné príspevky, ktoré na týchto stretnutiach odzneli, boli publikované v osobitných zborníkoch. Nedoriešeným problémom zostáva otázka distribúcie týchto zborníkov a ich obmedzené množstvo, čo súvisí s neľahkou ekonomickou situáciou usporiadateľských vedeckých pracovísk.

Medzi negatíva, ktoré sa prejavili v poslednom období a ktoré brzdia vývoj historického výskumu treba zaradiť predovšetkým nie dobré medziľudské vzťahy v slovenskej historickej societe. Na rozdiel od generačného napätia, ktoré sa prejavuje v susedných historických spoločnostiach, na Slovensku má tento problém iné pozadie aj iné črty. Za "žriedlo nesvornosti" je možné považovať skôr rozdielny názor celých skupín historikov na konkrétne historické udalosti a osobnosti. Mám na mysli napr. také udalosti ako boli jubilejné oslavy Pribinovho chrámu v r. 1933 v Nitre, príprava a priebeh 5. – 6. októbra 1938, Slovenské národné povstanie, ako aj hodnotenie viacerých významných štátnikov a iných osobností. Predpokladám, že rôzne názory na udalosti a jednotlivcov sa vyskytujú bežne aj v iných národných historiografiách. "Slovenská osobitosť" spočíva v tom, že skupiny historikov s rozdielnymi názormi sú natoľko fundamentalistické, že navzájom prestali komunikovať. Schádzajú sa iba medzi sebou, na uzavretých "jednonázorových" podujatiach , nie aby si vydiskutovali problém, ale aby sa tu znovu a znovu "upevnili vo svojom presvedčení" a napísali potom svoje štúdie do "jednonázorových" zborníkov. Nemôže byť sporu o tom, že neochota vypočuť si triezvo a s patričnou toleranciou referáty tých "inonázorových", ktorí nemajú rovnakú "krvnú skupinu", tvrdé zotrvávanie na "svojom" stanovisku, očividný nezáujem o konfrontáciu vedeckých výsledkov s inými kolegami - historikmi, premyslené "nepozývanie" kolegov, ktorí nezapadajú do "nášho kruhu" a ďalšie formy názorovej "separácie" neprispievajú k vývoju vedeckého bádania, sú svedectvom nevyspelosti a nekultúrnosti slovenských vedeckých pracovníkov. Bolo by žiadúce, aby sa tieto javy v krátkej dobe odstránili.

Pokiaľ ide o tematické okruhy, ktoré zaujali pozornosť bádateľov medzivojnového obdobia, opäť bola dominantnou oblasť politických dejín. Je známe, že v predchádzajúcich desaťročiach kládli historici hospodárskych dejín dôraz na podrobné zmapovanie poľnohospodárskeho odvetvia a vôbec života obyvateľstva na slovenskom vidieku. Tento zámerný akcent na vidiecku problematiku vychádzal síce z reálnej skutočnosti, že väčšinu obyvateľstva na Slovensku tvorili obyvatelia dedín, ale súčasne vytváral klamnú predstavu o Slovensku, ako o krajine bez mestského obyvateľstva, bez inteligencie bez slovenských umelcov, finančníkov, podnikateľov, národohospodárov, žurnalistov či rôznych živnostníkov. Nevnímali sa špecifické problémy, životný štýl, kultúrne požiadavky a návyky spomínaných skupín obyvateľstva. Na základe toho dochádzali historici nielen na Slovensku, ale aj v celoštátnej, t. j. v predchádzajúcej československej historiografii k niektorým problematickým záverom. (Napr. vznikol názor, že Slovensko vstupovalo do spoločného štátu s absolútnou absenciou inteligencie a mestských vrstiev. Ukázalo sa, najmä poslednými výskumami, že táto téza neobstojí).

Napriek tomu, že témy z hospodárskej problematiky nie sú - čo do počtu - "rovnocenným partnerom" prácam z oblasti politických dejín, aj tu sa vyskytli prínosné diela, ktoré sumarizujú dlhoročné bádanie konkrétnych oblastí dejín slovenského hospodárstva a posúvajú základný výskum na ďalšiu, vyššiu úroveň. Viacerí autori venovali pozornosť projektom slovenských národohospodárov a politikov v medzivojnovom období a možnostiam zapájania sa slovenskej ekonomiky do celoštátneho československého hospodárstva .

Z ďalších frekventovaných tém je potrebné spomenúť niekoľko prác venovaných družstevníctvu na Slovensku. I tu ide o štúdie, ktoré sa zaoberali konkrétnym úsekom v dejinách slovenského družstevníctva, alebo o monografie, ktoré sledujú vývojový proces od prvých pokusov o vytváranie družstiev až po vyspelé formy združstevňovania.

Absenciu ďalších odvetví ekonomiky a infraštruktúry v prácach slovenských historikov aspoň čiastočne zaplnili štúdie a monografie kolegov-národopisárov, prípadne múzejníkov a archivárov, ktorí vniesli do problematiky hospodárskych dejín svojské, osobitné pohľady. Spestrili nielen mozaiku tém, ale aj prísun nových pramenných zdrojov (napr. rozhovory s pamätníkmi) alebo foriem spracovania prebádaných prameňov.

Dôležitou oblasťou slovenskej historiografie, ktorá stála bokom záujmu historikov boli až donedávna dejiny cirkví. Prameň tohoto nezáujmu nie je treba vysvetľovať. Spočíval v politickej atmosfére a v politickom tlaku štátnych inštitúcií, ktoré niekoľko desaťročí predurčovali nielen historikom, ale celému spoločenskovednému frontu, ktoré z tematických bádateľských okruhov patria do "zamknutej trinástej komnaty" a na ktorých majú eminentný záujem. Cirkevné dejiny patrili do tej prvej, neželateľnej skupiny. V posledných rokoch sa tejto problematike venuje taká pozornosť ako výskumu iných ideových prúdov, ktoré vstúpili do viacerých oblastí celospoločenského života slovenského národa a ovplyvnili jeho vývojový proces. Dôkazom záujmu historikov o štúdium cirkevnej a vôbec duchovnej problematiky je i skutočnosť, že sa v rámci Slovenskej historickej spoločnosti vytvorila osobitná komisia, ktorá si postavila za cieľ iniciovať bádanie v tejto oblasti. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vznikol inštitút judaistiky, ktorý spolupracuje s už existujúcim múzeom židovstva. Zdá sa, že rovnaký demokratický prístup väčšiny historikov k výskumu všetkých cirkví, ideológií, tiež k iniciatívam bezkonfesijných obyvateľov je možný na Slovensku iba v súčasnej celospoločenskej atmosfére.

Z publikovaných vedeckých výsledkov je zrejmé, že bádatelia v prvom rade chceli sumarizovať štatistické údaje o veriacich jednotlivých cirkví v rámci celého Slovenska, resp. v určitých regiónoch, a až následne mapovali organizačnú sieť jednotlivých cirkevných inštitúcií (biskupstiev, fár, teologických fakúlt, sídiel spolkov, vydavateľstiev cirkevnej tlače a literatúry) a až následne sa zaoberať rozmanitou cirkevnou činnosťou. Na pomoc bádateľom v zbieraní a publikovaní štatistických údajov prišli archivári.

Dôležitou súčasťou cirkevných dejín sa stali aj monografie o profiloch jednotlivých významných cirkevných osobností. Rozoberajú tiež prostredie, v ktorom významní cirkevní činitelia vyrastali, prípadne v ktorom neskôr pôsobili.

Z politických dejín – v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi -nekládli v poslednom období historici až taký prioritný dôraz na udalosti späté so vznikom ČSR a s mníchovskou dohodou (ktoré boli predtým v centre pozornosti bádateľov medzivojnového obdobia) i keď nechýba ani tento okruh tém. Rovnako menej frekventované sú v historiografii tiež problémy, ktoré sa už v medzivojnovej terminológii zastrešovali pod spoločným názvom "slovenská otázka a jej riešenie".

Autori politických dejín sa v poslednom období sústredili aj na celý rad ďalších tém. Z nich si získal dominantné postavenie politický systém, resp. jeho niektoré konkrétne súčasti. Predovšetkým sa skúmal vývoj a vplyv tých politických strán v medzivojnovom Československu o ktorých sa z rôznych dôvodov mohlo menej písať v predchádzajúcich desaťročiach. Vďaka spoločnej iniciatíve pracovníkov Historického ústavu SAV a vedeniu sociálno-demoratickej strany na Slovensku, vyšiel v roku 1996 osobitný zborník, venovaný histórii uvedenej stany. Jeho súčasťou sú práce o činnosti slovenských sociálnych demokratov v medzivojnovom období. Svojim obsahom sa približujú ku štúdiám, publikovaným v iných periodikách.

Okrem spomínanej sociálnej demokracie sa stretávame v slovenskej historiografii s prácami, ktoré sa zaoberali činnosťou slovenských agrárnikov, členov a prívržencov ľudovej či národnej strany, resp. menšinových politických prúdov. Autori hodnotili tiež mobilitu strán v niektorých menších chronologických úsekoch, či v konkrétnych udalostiach, napr. v súvislosti s priebehom a výsledkami parlamentných volieb. Filozofická fakulta v Olomouci publikovala zborník, ktorý priniesol teoreticko – politologický pohľad na politické strany v medzivojnovej ČSR. Nachádzajú sa v ňom aj príspevky slovenských autorov.

Z uvedeného je zrejmé, že v slovenskej historiografii posledného obdobia absentujú akékoľvek práce, ktoré by analyzovali vývoj KSČ, odborového hnutia a záujmových združení, ktoré úzko spolupracovali s komunistickou stranou v medzivojnovom období, resp. pôsobili pod jej vedením. Prameň tejto očividnej ignorancie voči dejinám KSČ treba hľadať v prednovembrovom období, v ktorom neúnosne dominovala práve táto problematika a to nielen vo vedeckých periodikách, ale predovšetkým v množstve populárnovedeckých článkov. Je potrebné sa k dejinám KSČ vrátiť z niekoľkých dôvodov: predovšetkým z toho dôvodu, že táto strana patrila do politických dejín medzivojnového Slovenska i celého štátu, získala si stabilnú podporu medzi určitým okruhom obyvateľov (voličov), a napokon aj preto, že jej existencia počas celého obdobia ČSR svedčí o vysokom stupni demokracie v politickom systéme a vôbec živote československého štátu (v porovnaní s politickými režimami v susedných krajinách). Bez analýzy činnosti komunistickej strany na Slovensku v prvom období jej vývoja, (v rokoch 1921 – 1938) a jej prepojenia s Komunistickou Internacionálou a celosvetovým komunistickým hnutím, ťažko možno skúmať aj pôsobenie tohto politického prúdu v čase, keď zaujímal pozíciu suverénnej "vládnej štátostrany", čiže v desaťročiach po roku 1949.

Popri politických stranách, ktoré rozhodne tvorili v medzivojnovom Československu nielen "chrbtovú kosť" politického, ale aj ekonomického života, priniesla slovenská historiografia aj dôležité sondáže do vývoja štruktúry správnych a samosprávnych inštitúcií. Táto problematika akosi dedične prináležala v predchádzajúcich rokoch do "bádateľského terénu" právnych historikov, ktorí jej venovali mimoriadnu pozornosť. V posledných rokoch sa zúžený počet štátoprávnych historikov sústredil takmer výhradne na otázky najnovšieho obdobia a štafetu výskumu činnosti medzivojnových štátno-byrokratických a samosprávnych orgánov, či súdov prebrali historici. Bádanie tejto problematiky zintenzívnilo stretnutie historikov z viacerých slovenských i českých vedeckých pracovísk v roku 1994 v Nitre. Jeho výsledky boli publikované v zborníku Studia historica Nitriensia 3 z roku 1995. Do tejto skupiny prác možno zaradiť aj dva zborníky s totožným názvom, ktoré sú výsledkom konferencií o vzniku a charaktere významných štátoprávnych orgánov - slovenských národných rád.

Ďalšou dôležitou oblasťou, ktorá upútala pozornosť slovenských historikov v posledných rokoch, je každodenný život obyvateľov, žijúcich na území Slovenska v medzivojnovej ČSR. S "každodennosťou" nepochybne súvisí rozsiahle spektrum skutočností, ktoré vytvárajú pestrú mozaiku životného prostredia, možností sebarealizácie a vplývajú na životný štýl občanov krajiny. Nejde – a ani autorom, ktorí sa rozhodli publikovať výsledky bádania v tejto oblasti nešlo - iba o politickú či kultúrnu reprezentáciu národa, ani o ekonomickú či vojenskú "generalitu".

Diela, ktoré sú výsledkom výskumu "každodennosti" by mali pred čitateľmi vytvárať pestrý obraz o bežnom živote a problémoch všetkých vrstiev obyvateľstva na slovenskom území. Práce, ktoré sa začali zaoberať touto doteraz málo prebádanou problematikou, čerpali inšpirácie jednak z celosvetových trendov historiografie, jednak z vedeckých výsledkov príbuzných spoločenskovedných odborov, najmä zo sociológie a národopisu. Sledovali napr. kultúrnu vyspelosť, návyky a tradície, vybavenie domov a bytov, stolovanie a stravovanie v živote mestského obyvateľstva a iné detaily konkrétneho bežného života ľudí.

Medzi výskum "každodennosti" možno zaradiť aj stav a organizačnú štruktúru zdravotníckych zariadení, ktoré poskytovali lekársku a farmaceutickú pomoc obyvateľom, tiež počet lekárov a študentov lekárskych fakúlt, ich úroveň, ekonomické zabezpečenie nemocníc a rôznych ordinácií, právne normy, ktoré súvisia so zdravotníctvom, počet lekární a pod.

So zdravím obyvateľstva súvisí aj tzv. predzdravotnícka starostlivosť, ktorej súčasťou je možnosť a obľuba športov u obyvateľstva. V minulosti sa vyskytovali práce s touto tematikou ojedinele. Autori boli zvyčajne vysokoškolskými pedagógmi na Fakulte telesnej výchovy a športu bratislavskej Univerzity Komenského. V poslednom období vzrástol záujem o spracovanie dejín jednotlivých športových odvetví, o sumarizáciu úspechov slovenských športovcov aj o históriu činnosti telocvičných spolkov a organizácií. Ide zvyčajne o monografie, ktoré poskytujú historický prierez vývoja daného športového odvetvia a medzivojnová etapa je iba jednou kapitolou týchto prác. Možno konštatovať, že práve dejiny športu na Slovensku patria medzi tie oblasti výskumu slovenskej histórie, ktoré symbolizujú celkom novú, pre mnohých hádam aj prekvapivú, nepoznanú tvár našej krajiny a kultúrnej vyspelosti jej obyvateľov. Podľa publikovaných štúdií mali navonok "čisto" športové spolky v skutočnosti politický charakter a dokonca i národnostné sfarbenie. Výrazne sa to prejavilo počas medzivojnového obdobia v telocvičných spolkoch, združujúcich obyvateľov nemeckej menšiny.

Zatiaľ nespracovanou sférou v slovenskej historiografii, ktorá rozhodne patrí do výskumu spomínanej "každodennosti" je napr. postavenie žien v celospoločenskom dianí, široká škála otázok spätých so životom a životnými podmienkami mladých rodín, detí všetkých vekových kategórií, ďalej tiež možnosti a perspektívy uplatnenia mladej inteligencie a to rovnako vysokoškolákov ako stredoškolákov, možnosti sebarealizácie a relaxovania staršej generácie. To všetko sú problémy, ktoré sa dlhodobo pokladali za okrajové a pritom - podľa mnohých náznakov – práve tieto otázky interesujú súčasníkov. Výskum "každodennosti" patrí spolu s orálnou históriou k najmladším spracovávaným kategóriam v slovenskej historiografii.

Nasledujúcou dôležitou oblasťou, v ktorej sa slovenská historická veda snažila zapĺňať aj v poslednom období medzery sú profily významných osobností. Práce, ktoré sa snažia sledovať životnú púť, alebo aspoň interesantný chronologický úsek zo života vybranej osobnosti sú rôzne. Odlišujú sa medziiným aj vydavateľskou formou (môže ísť o vedeckú monografiu, novinový článok i scenár výstavy či dokumentárneho filmu). Slovenskí historici sa v posledných rokoch podieľali na tvorbe viacerých populárnovedných pomôcok encyklopedického charakteru v ktorých značnú časť zaberajú aj profily významných ľudí, ktorí ovplyvnili vývoj slovenského národa.

Zdá sa, že – na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí – ku každej osobnosti slovenských dejín pristupovali bádatelia rovnako. Ich snahou bolo získať o osobnostiach čo možno najväčší počet údajov a sprostredkovať tieto skutočnosti verejnosti. Nesnažili sa favorizovať vybraných "hrdinov" podľa politických či stavovských kritérií, ale podľa ich reálnej činnosti a vplyve v spoločnosti.

Popri prácach encyklopedického charakteru uzavreli viacerí autori svoj výskum, venovaný významným osobnostiam formou monografií, či štúdií, ktoré boli publikované vo vedeckých periodikách. Súčasťou viacerých monografií, venovaných významným ľuďom sú aj bohaté foto prílohy, ktoré dávajú možnosť nazrieť do súkromia osobností, zoznámiť sa aj s ich rodinou, blízkymi priateľmi a pod. Historikov upútali v prvom rade svojou rozsiahlou činnosťou i súkromným životom politickí činitelia, ktorí stáli pri zrode československého štátu, rôzni reprezentanti politických strán, delegovaní do vysokých vládnych funkcií resp. tiež osobnosti ktoré zastupovali ČSR v diplomatických službách. K profilom významných štátnikov a politikov sa priradili aj monografie a štúdie ďalších významných osobností. Historikov zaujali tiež kontraverzné postavy slovenských dejín. Diskusie okolo týchto osobností a prác, ktoré zobrazujú ich pôsobenie, sa stali súčasťou už spomínaných napätí medzi jednotlivými zoskupeniami slovenskej historickej society. Ešte stále sa prejavuje nedostatok záujmu o životopisné črty predstaviteľov ekonomického života, o profily slovenských vedcov, úradníkov štátno-administratívnych a samosprávnych inštitúcií, ktoré pôsobili na Slovensku. Zabudnutou "Popoluškou" zostávajú významné osobnosti - tvorivé, organizačne schopné ženy, alebo tiež matky, manželky a priateľky, ktoré stály v pozadí činnosti slávnych mužov, nielenže mali neraz značný vplyv na ich rozhodovanie, ale pomáhali im riešiť závažné celospoločenské problémy a napokon podstatnou mierou determinovali ich spôsob života.

Pred historikmi sa vynorila - v súvislosti s prezentáciou výskumu dôležitých osobností - v posledných rokoch aj ďalšia možnosť. S ponukou spolupráce prišli pracovníci Slovenskej televízie. Od roku 1995 sa vďaka nim vedeckí pracovníci z rôznych pracovísk zapájajú pravidelne každý týždeň do prípravy relácií pod názvom Historický kalendár, stáli tiež (v novej, dovtedy nevyskúšanej funkcii scenáristov) pri zrode približne 30tých dokumentárnych polhodinových filmov, v ktorých sa približne 3 milióny divákov zoznamuje s významnými politikmi 20. storočia. Na televíznych obrazovkách sa objavili nielen fotografie z rodinného prostredia týchto osobností, ale aj archívne dokumenty, novinové články a knihy, ktoré vytvorili významní ľudia, ale aj zábery ich domov, bytového zariadenia, knižníc, rôznych osobných predmetov, ktoré im boli blízke a ktoré svedčia o ich osobnom vkuse, aj o živote a životnom štýle rôznych spoločenských vrstiev na Slovensku.

Napriek mnohým prekážkam a problémom prešla slovenská historická veda v posledných rokoch etapou značného rozmachu. Výsledky, ktoré priniesla, sú pravdepodobne porovnateľné s inonárodnými historiografiami. Pôsobili na ňu inšpiratívne trendy celosvetového vývoja historickej vedy, impulzy, ktoré vyrastali zo základného výskumu na domácej pôde a reagovala aj na celospoločenské požiadavky a ponuky. Nielenže sa snažila zaplniť "biele miesta" v slovenských dejinách, ale nevyhýbala sa ani spracovaniu problematických udalostí a osobností, na ktoré nemajú ani historici ani naši spoluobčania rovnaký názor. Je dôležité, že historici našli cesty aj ku spolupráci s inými spoločenskovednými odbormi, že zapájali do tvorby na rôznych, najmä regionálnych zborníkoch aj "neodborníkov", že sa udržiavajú dobré kontakty s partnermi v Čechách aj v iných krajinách. Pretrvávajúcim veľkým, problémom zostáva nedoriešená situácia medziľudských vzťahov v samotnej historickej societe, ktorej zrejme chýba komunikatívna, stmeľujúca osobnosť s prirodzenou autoritou a nespochybniteľným vedeckým zázemím. Čím ďalej tým väčšmi sa zdá problematickým aj finančné zabezpečenie výskumu a publikovanie hotových prác. To však nie sú otvorené otázky iba pre autorov medzivojnového obdobia, ale žiadajú si odpoveď a nový prístup od celej Slovenskej historickej spoločnosti, zrejme predovšetkým od jej mladšej generácie.